Pôvod a erb zemianskej rodiny

                                    Bernolákovcov zo Slanice

Pôvod zemianskej rodiny Bernolákovcov siaha do polovice 16. storočia a súvisí s počiatkami osídľovania a so vznikom nových obcí na severnej Orave, medzi nimi i Slanice. Zakladaním nových obcí v tomto kraji poverila správa oravského panstva členov soltýskych rodín v starých valaských dedinách (Kňažia, Medzibrodie, Bziny) na dolnej Orave. Tak jeden z bratov rodiny Klaudiovcov pochádzajúcich z Kňažej priviedol pred r. 1560 do Slanice prvých osadníkov a stal sa ich šoltýsom (dedičným richtárom). Podľa vtedajšieho zvyku šoltýsom dávali mená podľa dedín, ktoré spravovali a šoltýsi v Slanici mali teda priezvisko Slanický. V r. 1619-1622 bol tamojším šoltýsom napr. Michal Slanický a v r. 1677 Juro Slanický, ktorý mal už 12 "spoločníkov", čo znamená, že na šoltýskej usadlosti žilo vtedy už 12 rodín. Preto z nich oravské panstvo v tomto roku určilo štyroch predstaviteľov šoltýskych rodín, "aby dedinu spravovali a dávky vybirali", ostatní boli povinní platiť každoročne panstvu po jednom toliari. Už v polovici 17. storočia jedna zo soltýskych rodín Slanických mala prímenie či prezývku Brnuľa. Prvý záznam o jej predstaviteľovi sa nám zachoval v kanonickej vizitácii námestovskej farnosti, ktorú v r. 1656 vykonal superintendent Joachim Kalinka, keď táto farnosť i Slanica boli ešte evanjelické (katolíckymi sa stali až v 70. rokoch 17. storočia). Vo vizitácii sa uvádzajú aj rôzne náboženské priestupky farníkov ako napr. znesväcovanie nedieľ a sviatkov robotami. V tejto súvislosti sa uvádza, že "Brnula na Slanici v nedelu navial velikú hrbu ovsa". Z tejto rodiny Brnuľovcov, neskôr nazývaných Brnuliakovcami alebo Brnoliakovcami, vyšlo potom iste aj viacero potomkov. Z nich sa v r. 1677 spomína Matej Brnuľa, ktorý mal od oravského panstva v prenájme tri poľany. Práve tohoto Mateja Brnuľu, iným menom Slanického (Matthiam Brnulla aliter Szlaniczky) povýšil v roku 1681 cisár Leopold I. do zemianskeho stavu, spolu s manželkou Zuzanou Bencúrovou, so synmi Martinom, Jurajom, Jánom, Mikulášom a Eliášom a s dcérami Zuzanou a Žofiou. Toto povýšenie do zemianskeho stavu sa teda vzťahovalo iba na rodinu Mateja Brnuľu a jeho potomkov, a nie na ostatných Brnuľovcov či Brnaliakovcov, ktorých bolo v tom čase v Slanici iste už viacej. Sľachtictvo udeľoval panovník vydaním tzv. armálnej listiny (privilégia na používanie erbu),a to len za zásluhy a na odporúčanie vyššie postavených osôb alebo inštitúcií. Ak išlo o poddaného, ako to bolo aj v prípade Mateja Brnuľu, odporúčanie na povýšenie do zemianskeho stavu mu dal zemepán a príslušná stolica. S nobilitáciou v tom čase už nebolo spojené udeľovanie majetkov, a preto sa títo noví zemani nazývali iba armalistami alebo zemanmi bez majetku (imposessionati). Ich pôvodné poddanské majetky zostali naďalej súčasťou urbariálnej pôdy a odvádzali od nich dávky a platy zemepánskej vrchnosti, cirkvi a štátu. Aby nobilitácia nadobudla účinnosť, armálnu listinu bolo treba do jedného roka verejne vyhlásiť (publikovať) na zhromaždení stolice.V prípade zemianskej listiny Mateja Brnuľu sa tak stalo na zhromaždení Oravskej stolice 23.februára 1682 a znovu ju prerokovali na jej zhromaždení ešte aj v r. 1715. O konkrétnych zásluhách Mateja Brnuľu sa vo vydanom privilégiu nehovorí a iba sa v ňom (tak ako aj v ostatných armálnych listinách) všeobecne konštatuje, že sa vyníma z poddanského stavu a povyšuje medzi šľachticov za preukázané verné služby a zásluhy. Z iných prameňov však vieme, že Matej Brnuľa sa v réžii oravského panstva venoval obchodu s poľskou soľou, pričom získal z tohto podnikania značné príjmy a aj rozsiahly majetok, z ktorého odvádzal panstvu i stolici veľké poplatky.  Nevieme zatiaľ veľa povedať, aké boli ďalšie osudy zakladateľa zemianskej rodiny Bernolákovcov a jeho početných synov. Tí boli v čase povýšenia otca do zemianskeho stavu (v r. 1681) akiste už odrástli a starší z nich možno už aj ženatí. Ďalšie existenčné a životné pomery sa nevyvíjali pre nich však dobre. Už v r. 1683 bola Orava a najmä Slanica spustošená oddielom litovského vojska, ktoré oneskorene tiahlo za poľským kráľom Jánom Sobieskym na pomoc Turkami obliehanej Viedni. Vojsko Slanicu vypálilo a vyrabovalo a po jeho odchode bola tu ešte aj v r. 1686 iba polovica obrábaných a obývaných usadlostí a spustla aj polovica šoltýstva. Sotva sa pomery začali zlepšovať, veľa škody tu na začiatku 18. storočia (v rokoch 1704-1711) napáchalo povstalecké vojsko Františka II. Rákociho a morová epidémia. Počas týchto nepokojných časov stratila Slanica takmer polovicu obyvateľstva, pričom mnohí zahynuli, zomreli na mor alebo sa roztratili po svete. Niet preto divu, že z piatich synov Mateja Brnuľu či Brnuliaka tieto udalosti prežili a zostali v Slanici iba traja - Juraj, Mikuláš a Eliáš. Dozvedáme sa o tom zo spisov a dokazovaní šľachtictva (investigatio nobilitatis), ktoré sa v prvej polovici 18. storočia, po skončení nepokojov, konalo aj v Oravskej stolici. Počas tureckých vojen a stavovských povstaní sa stratilo veľa zemianskych listín, pričom počet zemanov prirodzeným prírastkom a novými nobilitáciami stále narastal. Mnohí sa aj neoprávnene vydávali za šľachticov, takže bolo treba urobiť revíziu šľachtického pôvodu rodín a osôb. Tieto revízie, ktorých súčasťou bolo aj spomínané dokazovanie šľachtictva sa podľa panovníkovho nariadenia konali v jednotlivých stoliciach v r. 1725, 1732 a ešte aj v r. 1755. Revízie vykonávali tzv. investigačné komisie, pred ktorými museli jednotlivé šľachtické rodiny alebo ich členovia dokazovať svoje šľachtictvo a jeho pôvod až po jeho prvého nadobúdateľa na základe predložených dokladov, prípadne aj výpovedí svedkov.  V archíve Oravskej stolice, pokiaľ ide o zemiansku rodinu Bernolákovcov a dokazovanie jej šľachtictva, sa nám najviac písomností zachovalo z revízie v r. 1755. " Okrem odpisov privilégia a iných dokumentov pozostávajú najmä z výpovedí svedkov, ktorými sa malo dokázať jej šľachtictvo od prvého nadobúdateľa a od tej doby jeho súvislé užívanie potomkami. Preto sa výpoveďami svedkov malo predovšetkým zistiť, či Juraj, Mikuláš a Eliáš Brnuliakovci, ktorí prežili nepokojné časy na Orave, sú synovia Mateja Brnuľu (Brnuliaka) a či aj oni boli považovaní za zemanov. Ďalej sa zisťovalo aj ich potomstvo, a to až do doby revízie (do r. 1755). Komisia vypočula v tomto smere okolo 10 svedkov, prevažne starých

obyvateľov Slanice vo veku 60-80 rokov, ktorí si ešte pamätali na zakladateľa zemianskej rodiny

Bernolákovcov, a tým lepšie svedectvo mohli podať o jeho synoch a ich potomstve. Tak napr. Mikuláš Holmík, 60-ročný roľník zo Slanice, vo  svojej  výpovedi  uviedol,  že  Mateja Brnuľu, ináč Slanického, dobre poznal a Juraj, Mikuláš a Eliáš boli jeho vlastní synovia. Ďalej uviedol, že Matej "kupčivše so solou zemianstvo byl dostal a zemiansky list u tohože starieho Matiaša mnohokrate očité vidaľ. Dobre mu bola známa aj skutočnosť, že Matejov syn Juraj mal štyroch synov, a to Mateja, Mikuláša, Jána a Jakuba. Ďalší Matejov syn Mikuláš mal syna tiež Mikuláša a posledný Eliáš synov Matúša a Andreja. Nakoniec svedok doložil, že "všetci títo Brnulaci za zemanov vždy uznávaní byli". O tom, že Juraj, Mikuláš, Eliáš Brnoliakovci boli synovia zakladateľa zemianskeho rodu Mateja Brnuľu zmieňovali sa aj všetci ostatní svedkovia a viacerí pritom uviedli, že aj ich potomci "za armalistov alebo zemanov bývali uznávaní". Aj niektorí ďalší spomínali Matejov "zemiansky list". Starý, 74-ročný slanický sluha Adam Boca "služivše nekdy u Matiaša Bernoláka, vidal u predjmenovaneho sveho gazdy aneb pána svojeho i list zemansky pod cisárskou pečatou vydaný". Len o niečo mladší Slaničan Michal Brandes "očité videl list zemansky" už u Matejovho syna Mikuláša. Toto posledné svedectvo nám potvrdzuje aj zápis v koncepte urbára oravského panstva z r. 1715, v ktorom sa hovorí, že pri spisovaní urbára jeden z obyvateľov Slanice, menom Mikuláš Brnuľa, predložil odpis erbovej listiny (paria litterarum armalium) cisára Leopolda z r. 1681, ktorým sa Matej Brnuľa ináč Slanický, povyšuje s manželkou a deťmi do zemianskeho stavu. Súčasne predložil aj prenájomnú zmluvu vydanú správou oravského panstva v r. 1695, ktorou sa spomínanému Matej'ovi Brnuľovi dáva do úžitku ďalšia poľana, nazývaná Magurka. Z toho možno usudzovať, že zakladateľ zemianskej rodiny Bernolákovcov v r. 1715 už nežil a odpis armálnej listiny a iné písomnosti boli už v držbe jeho syna Mikuláša. Originál zemianskej listiny sa však dostal do držby Matejovho najmladšieho syna Eliáša. Na základe spisov o dokazovaní šľachtictva, najmä z výpovedí svedkov, môžeme sledovať aj ďalšie osudy rodín spomínaných už Matejových synov Juraja, Mikuláša a Eliáša Bernolákovcov. Po utíšení vojenských a politických nepokojov na začiatku 18. storočia sa zdalo, že pomery sa budú pre nich vyvíjať už priaznivejšie. Opak sa však stal pravdou, pretože hneď v r. 1715-1716 postihla Oravu prírodná pohroma, ktorá spôsobila, že z troch zemianskych rodín Bernolákovcov zostala v Slanici len jedna. V týchto rokoch boli veľmi drsné klimatické pomery, aj v lete mrzlo a padal sneh, v dôsledku čoho sa nič neurodilo a ľudia sa dostali do veľkej biedy. Pred hroziacim hladom sa zachraňovali iba útekom a sťahovaním sa do južných častí krajiny. Oravu vtedy opustilo 1450 poddanských rodín a Slanicu 43, medzi nimi i zemianske rodiny Mikuláša a Eliáša Bernolákovcov. Podľa svedectva obecného úradu obe rodiny opustili Slanicu v r. 1716, v čase zmrznutia úrody (tempore congelationis). Mikuláš, podľa zhodnej výpovede svedkov, odišiel s rodinou do Novohradskej stolice a usadil sa v obci Jenô ležiacej už na území dnešného Maďarska.  Okrem syna Mikuláša, ktorý sa stal neskôr čižmárom, mal aj dcéru Žofiu, narodenú v Slanici v r. 1711.  Na novom pôsobisku Mikuláš st. pred r. 1731 aj zomrel. Usudzujeme tak z toho, že v tomto roku pri revízii zemianstva v Novohradskej stolici predložil tam na dôkaz svojho šľachtictva odpis armálnej listiny pre Mateja Brnuľu ináč Slanického, už jeho syn Mikuláš, ktorý ju zdedil zrejme po otcovi' Eliáš sa so synmi Andrejom a Matúšom a dcérou Zuzanou "preniesol na Piliš v Peštianskej stolici". Po čase tam svojich synov a dcéru zanechal, vrátil sa k príbuzným na Oravu a zomrel nakoniec v Bobrove susediacom so Slanicou. Podľa výpovede jedného zo svedkov, Eliášovi synovia v Piliši "i list zemiansky pri sebe zachovávali", podľa iného, ktorý ich tam viackrát navštívil, "list zemansky aneb armales u nich očité videl". Mikulášovi a Eliášovi synovia sa na nových pôsobiskách usadili v obciach osídlených slovenským evanjelickým obyvateľstvom. Sami alebo ich ďalší synovia sa už oženili s evanjeličkami, deti krstili v evanjelických kostoloch, čím sa potomstvo oboch rodín stalo postupne evanjelickým. Podľa písomných dokladov, ktoré si do nových sídiel so sebou priniesli, do matrík ich zapisovali ako Brnulovcov (neskôr Bernulovcov) a pod týmito menami sa s ich potomkami na území Maďarska stretávame dodnes Po r. 1716 zostala teda v Slanici len jedna zemianska  rodina  Bernolákovcov,  a  to  rodina Juraja Brnuľu (Brnuliaka, Brnoliaka). Hoci mal pôvodne štyroch synov - Mateja, Mikuláša, Jána a Jakuba, pri dokazovaní šľachtictva v r. 1755 sa podávali svedectvá iba o troch (o Matejovi, Mikulášovi a Jakubovi), pretože Ján zomrel mladý, bez potomstva. Mateja a Mikuláša s otcom Jurajom (Jakub bol akiste ešte nedospelý) už pri skoršej revízii šľachtictva zapísali v r. 1732 pod priezviskom Brnoľa (Brnolya) aj do katalógu armalistov Oravskej stolice. V r. 1755 z Jurajových

synov žili v Slanici ešte dvaja - Mikuláš a Jakub. Matej už dávnejšie predtým zomrel, zanechal však v Slanici žijúceho syna Juraja, ktorý sa stal neskôr otcom Antona Bernoláka. Mikuláš a Jakub zomreli až po r. 1755, z nich však iba Mikuláš zanechal v Slanici žijúceho syna Jána, hoci, podľa výpovede jedného zo svedkov, mal aj viacej potomkov. Údaje o počte členov zemianskych rodín Bernolákovcov, ako ich poznáme z revízií šľachtictva, nie sú, pravda, úplné. Pri revíziách a dokazovaní šľachtictva sa zisťovali iba mužskí potomci rodín a z nich ďalej iba tí, ktorí mali ďalších mužských potomkov a sami aj v Slanici žili. Ženské potomstvo sa vôbec neskúmalo, nezisťovali a neskúmali sa ani manželské zväzky rodín a ak sme v tomto smere niektoré údaje uviedli, vyskytli sa vo výpovediach svedkov iba náhodne. Nezisťovali sa však ani mužskí potomci, ktorí odišli na štúdiá a stali sa potom napr. kňazmi, takže ich ďalšie potomstvo neprichádzalo už ani do úvahy. Aj takýchto prípadov, pri ktorých išlo vlastne o prvých vzdelancov zo zemianskych rodín Bernolákovcov v Slanici, bolo pred r. 1755 už pomerne veľa. Dozvedáme sa o nich viac-menej náhodne z iných prameňov. Tak napr. v matrike nižšieho gymnázia v Ružomberku boli v školskom r. 1736/37 zapísaní dvaja zemianski chlapci zo Slanice - Pavel a Ján Brnoliakovci (obaja sa v matrike označujú ako "nobilis Slanicensis). Mali vtedy okolo 10-12 rokov, takže sa mohli narodiť niekedy v r. 1724-1726. O ich ďalších štúdiách sa nám nezachovali doklady. Je však veľmi pravdepodobné, že po vyšších gymnaziálnych a teologických štúdiách sa obaja stali kňazmi. Pavel Brnoliak sa po kaplánovaní na bližšie neznámom mieste stal v r. 1755 farárom v Tvrdošíne a účinkoval tam potom 40 rokov. Ján Brnoliak bol kaplánom v Námestove pri farárovi Jurčakovi a r. 1755 sa tam stal jeho nástupcom. Ďalším kňazom z niektorej zemianskej rodiny zo Slanice bol Matej Brnolák, ktorý bol v r. 1759 -1789 farárom v Tesároch nad Žitavou v Tekovskej stolici. Nevieme zatiaľ nič o jeho štúdiách a ako farár si svoje šľachtictvo nevyznačoval, pretože to nebolo zvykom, a ani potrebné. O jeho príslušnosti k zemianskej rodine Bernolákovcov zo Slanice svedčí však jeho list z r. 1789, na ktorý pritlačil svoju osobnú pečať s vyobrazením jej erbu, o čom sa ešte zmienime13 Takýmto vzdelancom, pochádzajúcim zo zemianskej rodiny Bernolákovcov, mohol byť aj jezuitský profesor na trnavskej univerzite Andrej Bernolák, o ktorom je v literatúre známe, že sa narodil v Slanici v r. 1727 a všeobecne sa pokladá za strýka Antona Bernoláka. Možno bol synom Matejovho a Jakubovho brata Mikuláša Bernoláka, o ktorom jeden zo svedkov uviedol, že okrem syna Jána mal aj synov Andreja a Juraja. Zistiť však s istotou rodičov týchto vzdelancov nie je zatiaľ možné, pretože cirkevné matriky sa nám z toho obdobia nezachovali. Až od r. 1757 sa nám zachovala v Námestove matrika pokrstených a od tejto doby môžeme podrobnejšie sledovať osudy zemianskych rodín Bernolákovcov v Slanici. Podľa nej žili v tejto dobe už iba dve rodiny Bernolákovcov, ktoré sa označovali ako zemianske. Boli to rodiny Mikulášovho syna Jána a Matejovho syna Juraja Bernolákovcov. Predstavitelia týchto rodín sa oženili niekedy pred r. 1757 (sobášna matrika sa nám zachovala až od r. 1778) a po r. 1757 sa im narodilo aj viacero detí. Popri dcérach sa Jánovi Bernolákovi narodili aj synovia Jozef (1759) a Ján (1761) a Jurajovi Bernolákovi Anton (1762) a Matej (1768). Jurajov syn Anton (pokrstený 3. októbra 1762) je neskôr známy jazykovedec Anton Bemolák (1762-1813). Treba, pravda, predpokladať, že viacero detí, medzi nimi i synovia, im v detskom veku aj zomrelo, spomínaní štyria synovia sa dožili dospelého veku. Okolo r. 1763 zomrel však už aj Jozefov a Jánov otec Ján Bemolák a pri živote zostal už iba jeho bratanec Juraj Bemolák. Ten si ešte v r. 1773 žiadal pre svojich nedospelých synov od Oravskej stolice potvrdenie o ich zemianskom pôvode. Na konci tohto roku však aj on zomrel, a tak v r. 1774 takéto potvrdenie musela pre nich žiadať znovu jeho vdova. V r. 1774 sa synovia práve zomrelého Juraja Bemoláka Anton a Matej označujú ako chlapci (pupilli) a synovia už dávnejšie nebohého Jána Bernoláka Jozef a Ján ako siroty (orphani). Boli to v Slanici poslední príslušníci zemianskych rodín Bernolákovcov. Jozef a Ján boli starší ako Anton a Matej, veľké vekové rozdiejy medzi nimi však neboli. Jozef mal v r. 1774 okolo 15 rokov, Ján 13, Anton 12 a Matej 6 rokov. Anton Bemolák a jeho mladší brat Matej odišli zo Slanice postupne na štúdiá, Jozef a Ján sa tu v dospelosti oženili a začali hospodáriť na rodičovskom majetku. Jozef sa oženil v r. 1778 s Máriou, rod. Holmíkovou a Ján v r. 1783 so Žofiou, rod. Holmíkovou. V zápise o sobáši Jána v námestovskej matrike uviedli, že je zemianskym mládencom (nobilis iuvenis). Jozefovi sa potom v rokoch 1780-81 narodili aj dve dcéry, začiatkom r. 1782 však už umrel aj ich otec Jozef Bernolák len niečo vyše 25-ročný. Aj o ňom v úmrtnej matrike uviedli, že bol zemanom (vir nobilis). Manželstvo Jána Bemoláka bolo ešte kratšie ako Jozefovo a narodila sa v ňom iba jedna dcéra. Ján Bemolák zomrel po trojročnom manželstve už r. 1786, počas cesty za obchodom s plátnom niekde v južnom Uhorsku. Jeho smrť zaznamenali v tomto roku aj v námestovskej matrike, nevedeli však uviesť ani meno stolice, kde zomrel. V r. 1788 zomrela aj jeho 3-ročná dcéra a vdova po ňom sa znovu vydala. Skorou smrťou oboch synov Jána Bemoláka vymrela v mužskej línii v Slanici aj predposledná zemianska rodina Bernolákovcov. Zostali tu už nažive iba zemianski synovia Juraja Bemoláka Anton a Matej Alojz. V čase smrti posledného Jána Bernoláka (1786) Anton Bemolák končil v generálnom seminári v Bratislave teologické štúdiá a jeho mladší brat Matej začínal štúdium práva na tamojšej kráľovskej akadémii. V júni 1787 Antona Bemoláka vysvätili v Tmavé za kňaza a o niekoľko dní potom vydržiaval v Slanici aj svoje kňazské primície. To je však aj posledná správa, ktorú máme o jeho pobyte v rodnej obci. O jeho bratovi Matejovi Alojzovi máme zatiaľ pomerne málo údajov, aj to iba z krátkeho obdobia. Vieme o ňom, že po skončení štúdia pôsobil v r. 1792 ako advokát pri kráľovskej súdnej kúrii v Pešti a v tomto roku si od Oravskej stolice vyžiadal aj erbovú listinu rodiny Bernolákovcov. ' Uplatňoval sa ako právny zástupca viacerých zemepánov v okolí Pešti pri riešení ich majetkových záležitostí, čo mu umožnilo vniknúť aj do otázok hospodárenia. To možno viedlo k tomu, že začal aj sám hospodársky podnikať. V r. 1798 si prenajal od rodiny Revickovcov v Tapiošápe, neďaleko Pešti, väčší majetok a samostatne na ňom hospodáril. Jeho podnikanie nebolo však v tomto smere úspešné a vždy, keď bolo treba splatiť nájom, požičiaval si peniaze od svojho brata, ktorý bol v tom čase už farárom v Nových Zámkoch. Po smrti matky sa snažil udržať aj rodičovský majetok v Slanici, aj keď iste iba za pomoci cudzích nájomcov. Svedčí o tom i súpis slanických hospodárov zo začiatku 19. storočia, medzi ktorými sa uvádza aj jeho meno (nobilis Aloysius Brnolak).18 Anton Bemolák mu vo svojom testamente z r. 1809 odkázal značnú finančnú náhradu za svoje investície do farského hospodárstva v Nových Zámkoch, tú mu však cirkevná vrchnosť po jeho smrti v r. 1813 odmietla vyplatiť. V súvislosti s vymáhaním tohto testamentárneho odkazu v r. 1813-1814 sa s Bernolákovým bratom stretáme naposledy a ďalšie

stopy sa nám po ňom strácajú až do r. 1819, kedy aj zomrel. Už predtým zomreli aj viacerí vzdelanci, napospol kňazi, pochádzajúci zo slanických zemianskych rodín Bernolákovcov. Najskôr v r. 1761 zomrel námestovský farár Ján Bemolák, o ktorom sa v diecezálnom nekrológiu uvádza, že umrel v Slanici v rodičovskom dome (in domo patema). Dlhšieho veku sa dožil Pavel Bemolák, farár v Tvrdošíne, ktorý tam umrel po vyše štyridsať - ročnom účinkovaní v r. 1783. O niečo neskôr (v r. 1792) umrel aj dlhoročný farár v Tesároch nad Žitavou - Matej Bernolák, a to na odpočinku na fare v Chorvátskom Grobe pri Bratislave, u svojho oravského krajana farára Jána Holmika. K takýmto vzdelancom patril nakoniec aj Anton Bernolák, ktorý bol síce od predchádzajúcich o jednu generáciu mladší, zomrel však začiatkom r.1813 pomerne mladý, len niečo vyše 50-ročný. Môžeme s istotou povedať, že bol predposledným potomkom zemianskej rodiny Bernolákovcov, ktorý sa narodil v Slanici. Posledným bol jeho mladší brat Matej Alojz, ktorý zomrel v r. 1819. Nevieme ani, či bol ženatý a zanechal aj nejaké potomstvo. Hoci sa nám od neho zachovalo okolo 10 listov, ktoré písal v r. 1798-1811 svojmu bratovi Antonovi, ani v jednom z nich sa nezmieňuje o svojej rodine, z čoho by bolo možné usudzovať, že zostal slobodný. Anton Bernolák bol v Nových Zámkoch aj posledným vlastníkom pôvodného armálesu zemianskej rodiny Bernolákovcov zo Slanice. Tam mu aj 10. mája 1810 zhorel pri požiari mesta, ktorý postihol aj faru a kostol. Získal ho nepochybne od bratá Mateja Alojza, ktorý si ho v r. 1792 vyžiadal z archívu Oravskej stolice. Tam sa dostal do zemianskej vetvy Bernolákovcov (Brnulovcov) z Pilíša v Peštianskej stolici. Svedčí o tom aj skutočnosť, že spolu s armálesom zhorel aj pas vydaný v období Márie Terézie Oravskou stolicou zemanovi Matejovi Bernolákovi (Brnuliakovi) na cestu zo Slanice do Pilíša. Tento pilíšsky zeman (bol to už vnuk Eliáša Bernoláka) ho zrejme na Oravu priniesol v r. 1774 kvôli zisťovaniu šľachtického pôvodu synov Juraja Bernoláka - Antona a Mateja, k čomu sa v tejto dobe vyžadovali už originálne doklady. Anton Bernolák si už 15. mája 1810 nechal vystaviť potvrdenie o zničení zemianskeho privilégia, ktoré mu podpísali obaja jeho kapláni a podal si žiadosť o jeho obnovu. K žiadosti priložil aj obraz rodového erbu Bernolákovcov namaľovaný novozámockým maliarom a poslal všetko bratovi Matejovi Alojzovi do Pešti, aby vec vydania nového privilégia vybavil.  Nevieme, ako sa celá vec skončila, pretože posledný majiteľ pôvodného armálesu zanedlho v Nových Zámkoch zomrel. Nezemianskych rodín Bernolákovcov bolo v Slanici vždy viacej ako zemianskych a dlhšie sa tu udržali, aj keď spočiatku máme o nich len málo správ. Ich mená sa v urbárskych, daňových i v matričných zápisoch uvádzajú vo formách Brnuljak, Brnoliak, najčastejšie však ako Brnolák.

Forma Bernolák sa v oravských zápisoch začína objavovať až od začiatku 19. storočia. V urbárskom súpise z r. 1715, teda po pustošeniach Slanice na konci 17. a začiatku 18. storočia, sa v Slanici uvádzajú tri nezemianske rodiny, menovite Andreja, Mateja a Juraja Brnuljakovcov. Po živelnej pohrome v r. 1715-16 a hromadnom úteku obyvateľstva sú v daňovom súpise z r. 1720 zapísané už iba dve, reprezentované synmi predchádzajúcich, Jánom a Martinom Brnoliakovcami. V r. 1730 k nim pribudla rodina Juraja Brnoliaka, ten sa však skoro presťahoval do susedného Bobrova. V druhej polovici 18. storočia bolo v Slanici už päť nezemianskych rodín (Jozef, Gabriel, Matej, Martin a Ján Brnolákovci), na začiatku 19. storočia sa ich počet znížil na tri (iní

Ján, Martin a Matej Brnolákovci) a v r. 1828 je tu zaznamenaná už len jedna nezemianska rodina

(Gabriel Brnolák ml.). Smrťou jej predstaviteľa po roku 1839 sa Bernolákovci zo Slanice celkom vytratili. Pravda, už dávno predtým sa aj potomci nezemianskych, prevažne plátenníckych rodín, usadili v rôznych krajoch Uhorska, kde ich ďalšie pokolenia žijú ešte aj dnes. Aj z potomkov týchto rodín vyšlo už od polovice 18. storočia množstvo vzdelancov, a to nielen kňazov, ale aj právnikov, lekárov, vojenských dôstojníkov, úradníkov a i. Originál erbovej listiny (armálesu), ktorý obdŕžal v r. 1681 Matej Brnuľa (Brnoliak) sa nám, ako sme už uviedli, nezachoval a zhorel pri požiari Nových Zámkov v r. 1810. Nepoznáme preto ani farebné vyobrazenie erbu zemianskej rodiny Bernolákovcov, ktoré sa nachádzalo v ľavej hornej časti listiny, ba ani jeho farebnú kópiu, ktorú na základe inštrukcií jej posledného majiteľa Antona Bernoláka namaľoval krátko po požiari neznámy novozámocký maliar. Erb sa však v listine (zachovali sa nám z nej hodnoverné odpisy) podrobne popisuje a na základe tohto popisu ho možno graficky rekonštruovať. Takúto rekonštrukciu zemianskeho erbu Bernolákovcov urobil. Na začiatku nášho storočia známy oravský kultúrny dejateľ Adolf Medzihradský (1835-1919) a jej náčrt i definitívna podoba sa nám zachovali v jeho rukopisoch. Erb zemianskej rodiny Bernolákovcov pozostával, tak ako každý iný, zo štítu so znamením, prilby, klenotu a prikrývadiel. Návrh na erb, najmä na štítové znamenie, dával obyčajne jeho žiadateľ. V našom prípade, nakoľko išlo o poddaného, to boli iste oravskí zemepanskí a stoliční predstavitelia, ktorí odporúčali nobilitáciu Mateja Brnuľu. Iste ho dobre poznali a navrhli štítové znamenie spojené s jeho povolaním či skôr zamestnaním, ktorým si získal značné zásluhy. Uviedli sme už, že to bolo obchodovanie s poľskou soľou, ktorá sa splavovala na pltiach dolu Oravou,a Matej Brnuľa bol pritom akiste vedúcim faktorom. Preto patrí jeho erb k tzv. hovoriacim erbom a poukazuje nielen na jeho zamestnanie, ale aj na nebezpečie a zásluhy s ním spojené. Podľa popisu erbu je modrý štít rozdelený v strede priečne tečúcou riekou na dve časti alebo polia. V dolnej časti stoja na zelenej pažiti biele soľné skaly (petra salis) a v hornej sú nad riekou umiestnené tri červené ruže. Tečúca rieka s vodnými zátokami symbolizuje nebezpečenstvá a červené ruže víťazstvo a odmenu po ich prekonaní. Nad štítom je dopredu obrátená prilba s korunou. Klenot tvorí zo štítu vyrastajúci jeleň prirodzenej farby. Niektorí vzdelanci pochádzajúci zo zemianskych rodín Bernolákovcov zo Slanice používali rodový erb aj na svojich osobných pečatiach. Takým bol napr. už spomínaný Matej Bernolák, ktorý sa narodil okolo r. 1722, vyštudoval za kňaza a v r. 1759-1789 bol farárom v Tesároch nad Žitavou. Erb na jeho osobnej pečati korešponduje s jeho rekonštrukciou zachovanou v rukopisoch Adolfa Medzihradského. Bratia Matej Alojz a Anton Bernolákovci sa dostali k erbovej listine pomerne neskoro, používali predtým iné osobné pečate a nové typáriá s obrazom rodového erbu si už nestačili dať vyhotoviť. O erbe zemianskej rodiny Bernolákovcov možno na záver povedať, že po výtvarnej stránke patrí ku vkusným výtvorom miniatúrneho maliarstva.

Pavel Horváth