Anton Bernolák: Nesmrteľný rodák

Počujeme Anton Bernolák a v pamäti lovíme dakoľko záchytných bodov. Slovár. Nejaké latinské názvy, ktoré sme si nezapamätali. Aha, gramatika. Niekto si spomenie aj na jeho rodisko Slanicu, z ktorej po roku 1953 zostal iba ostrovček na oravskej priehrade. A ešte možno na to, že založil Slovenské učené tovarišstvo…
Ostrovček s nadmorskou výškou 609 m, na ktorom stojí kostol s kaplnkami: k nim bola premiestnená aj socha Antona Bernoláka, stojaca pôvodne v záhrade jeho domnelého rodného domu. Dal Slovákom prvý spisovný jazyk - bernoláčtinu, vychádzajúci zo základu západoslovenských nárečí, z kultúrneho prostredia okolo trnavskej univerzity.
Zásady nového spisovného jazyka vyložil Anton Bernolák v latinskej Filologickej rozprave o slovenských písmenách, ku ktorej bola pripojená aj príručka slovenského pravopisu (Orthographia). O tri roky po nej vyšla Bernolákova Gramatica Slavica - Slovenská gramatika a v ďalšom roku Etymologia vocum Slavicarum - Etymologia slovenských slov. Svoje najväčšie dielo, päťrečový Slovár slovenski, česko-latinsko-ňemecko-uherski pokúšal sa Bernolák vydať už roku 1796. Druhý pokus o jeho vydanie po revízii rukopisu, ktorú Bernolák vykonal v Nových Zámkoch v rokoch 1801-1807, sa tiež nevydaril, a tak Slovár vyšiel až v rokoch 1825-27 v Budíne.
Nové Zámky sa stali posledným pôsobiskom Antona Bernoláka a aj miestom jeho večného odpočinku. Tu žil a účinkoval najdlhšie v rokoch 1797 až 1813 ako rímskokatolícky farár, dekan a škôldozorca. Veľké úsilie venoval rozširovaniu svojho monumentálneho Slovára. Podľa svedectva kononickej vizitácie z roku 1811 toto dielo sedemkrát doplnil, prepracoval a vždy aj prepísal. Pochovali ho v starom, takzvanom kamennom cintoríne a krátko po smrti bol postavený aj jeho náhrobný pomník. Zlomená svieca vykresaná v štvorbokom kamennom ihlane zakončenom krížom, symbolizovala jeho náhly skon (pri holení ho postihla srdcová mŕtvica), "15. ledňa pri holeňú bradi šlakem porazení v Kristu zesnul", napísal neskôr básnik Ján Hollý.)
Keď sa roku 1890 rušil novozámocký starý cintorín, jeho telesné pozostatky spolu s pozostatkami jeho nástupcu v kňazskom úrade Štefana Laura a zakladateľa dievčenskej školy Michala Flegnera preniesli do neďalekej kaplnky sv. Trojice, pri ktorej ich znovu pochovali; toto potvrdil aj prieskum nového hrobu a telesných pozostatkov Antona Bernoláka v rokoch 1995-96. Miesto tohto trojhrobu označovala v múre kaplnky čierna mramorová tabuľa s maďarským nápisom.
V júni 1923 odhalili na čelnej stene kaplnky slovenskú, iba Bernolákovi venovanú tabuľu, Vysoký triapolmetrový pomník získal Bernolák v Nových Zámkoch v jubilejnom roku 1937. Osudy sochy boli pohnuté - odhalili ju na novozámockom námestí za prítomnosti vtedajšieho predsedu československej vlády dr. Milana Hodžu; po viedenskej arbitráži, keď Nové Zámky pripadli Maďarsku, ju začiatkom novembra 1938 previezli do Žiliny. Tam stála, kým ju po skončení vojny znovu nevrátili do Nových Zámkov. Ani tam však nemala pokoj. Za totalitného režimu ju premiestnili na okraj mesta, na dnešné Bernolákovo námestie neďaleko kaplnky s jeho hrobom. V Nových Zámkoch dostal Anton Bernolák r. 1991 ďalšiu pamätnú tabuľu na rímskokatolíckej fare.
V knihe Slanický ostrov umenia z roku 1974 a v iných publikáciách sa nachádza fotografia rodného domu Antona Bernoláka. P. Horváth jednoznačne dokazuje, že Bernolákov rodný dom, ktorý stál na Kubáňovej usadlosti, nepoznáme a poznať nemôžeme, pretože spustol ešte za jeho života. Za rodný dom A. Bernoláka sa mylne vydával dom, v ktorom býval Ján Bernolák. Myslelo sa, že je Antonovým bratom, ale v skutočnosti bol synom brata Bernolákovho otca Juraja, ktorý sa tiež volal Ján a mal synov Jozefa a Jána. Títo Bernolákovci bývali v dome, ktorý neskôr patril rodine Galasovcov a ľudovo sa volal Galasovka: rodným domom Antona Bernoláka však nijako nemohol byť…
Množstvo historických údajov, faktov a detailov, ktoré Pavel Horváth zhromaždil o vyše tristoročnom vývine a osude Bernolákovej rodnej obce a najbližšieho regiónu, vytvára fundovanú minimonografiu v monografii Antona Bernoláka. Meno Brnuliak - neskorší Bernolák - sa spomína prvýkrát roku 1715 - boli to v obci bohaté rodiny Mateja a Andreja. V tom roku na častiach takzvanej Kubáňovej usadlosti žili už ženatí synovia Mateja Brnuľu, ktorý sa ta presťahoval ešte pred rokom 1681 z preľudnenej šoltýskej usadlosti.
Po takzvaných zamrznutých rokoch 1715-16, keď len Slanicu pre hlad a mor opustilo 23 rodín, ktoré sa usadili v Peštianskej a Novohradskej stolici, nastalo po roku 1720 dlhé pokojné obdobie, keď sa pomery oravského obyvateľstva pomaly zlepšovali. Hlavným zdrojom obživy a prosperity obyvateľov hornej Oravy sa stávalo pláteníctvo. Slanica bola počtom obchodníkov s plátnom na druhom mieste: roku 1751 v nej evidovali 52 pláteníkov, z nich bolo 39 bohatých kupcov rozvážajúcich plátno na vozoch. Najvýznamnejším pláteníckym kupcom bol vtedy v Slanici šoltýs Matej Brnoliak, ktorý platil z obchodného zisku aj zvláštnu stoličnú daň.
Pláteníctvo prispelo aj k rozvoju kultúrnej úrovne Slaničanov. Z obchodných ciest s plátnom získavali rozhľad po svete, učili sa cudzím rečiam. Prevažná časť najmä mužov bola už z domu gramotná, školu navštevovali v neďalekom Námestove a pred prvou polovicou 19. storočia mali základnú školu aj doma v obci. Príjmy z výroby plátna a obchodu s ním umožnili chlapcom zo slanických rodín odchádzať aj na štúdiá, a to nielen na nižšie gymnázium v Ružomberku, ale aj na vyššie školy v Trenčíne, Trnave, Bratislave, Budíne - zo Slanice vyšlo v poslednej tretine 18. a v prvej polovici 19. storočia naozaj pozoruhodné množstvo vzdelancov.
Potomkovia bernolákovskej rodiny zo Slanice sa počas dvoch storočí rozšírili do mnohých krajín Európy i do zámoria, dalo sa s nimi stretnúť v Kanade aj na Novom Zélande. Mimoriadne veľa vzdelancov vyšlo z tejto jednej oravskej rodiny - príznačné je však aj to, že ako príslušníci staršej slovenskej inteligencie uplatňovali sa zväčša mimo Slovenska a strácali sa preň v cudzom prostredí.
Teraz k priezvisku Bernolák. Svoju terajšiu podobu dostalo v poslednej tretine osemnásteho storočia. Dovtedy sa používala alebo jeho pôvodná podoba Brnuľa (od podstatného mena brno - hnedák), ale častejšie od nej odvodené podoby Brnuliak, Brnoliak, najčastejšie však Brnolák. V neslovenskom, najmä maďarskom školskom i úradnom prostredí bolo meno Brnolák ťažko vysloviteľné, a preto sa jeho prvá slabika vokalizovala a meno sa zapisovalo ako Bernolák. Anton Bernolák používal pôvodnú podobu svojho mena do 80-tych rokov 18. storočia a starší vzdelanci z bernolákovských rodín, ktorí zomreli pred ním, zväčša až do svojej smrti.
Pavel Horváth opravuje aj tradovaný údaj, že Bernolák vychodil nižšie, tzv. gramatické triedy, na gymnáziu v Ružomberku. V dobre zachovaných zoznamoch žiakvo tohto gymnázia z rokov 1774-1778 sa jednoducho nenachádza, tri nižšie gymnaziálne triedy musel teda absolvovať v Ostrihome, v Trnave alebo v Jágri. Najskôr v Maďarsku, pretože v zápisoch o jeho neskoršom štúdiu v bratislavskom seminári Emericana sa uvádza, že maďarčinu už ovládal. Neskoršie tiež dobre ovládal nemčinu a francúzštinu, s ktorými sa začal oboznamovať počas dvojročného štúdia teológie na viedenskej univerzite.
Prostredie generálneho seminára v Bratislave vhodne vplývalo na to, aby sa dobre pripravil na splnenie svojho národnokultúrneho poslania. Bolo to už v čase, keď sa osvietenské myšlienky prelínali s národnoobrodeneckými a buditeľskými snahami. Tento proces napomáhalo aj nariadenie cisára Jozefa II. z roku 1786 o pestovaní ľudových jazykov. Jozefínski kňazi sa museli naučiť správne vyjadrovať v reči ľudu - na Slovensku však existovali značné nárečové rozdiely, nebol jednotný pravopis, aj preto skupina mladých teológov na čele s Antonom Bernolákom už pred rokom 1786 hľadala cesty k vytváraniu jednotného slovenského spisovného jazyka. Prvú báseň napísanú podľa novej pravopisnej sústavy vydali v januári 1788: slovenskí seminaristi upravili podľa Bernolákom zavedenej pravopisnej normy aj text Dúvernej zmluvi Juraja Fándlyho a v r. 1789 ho vydali na vlastné náklady.
Tri a pol roka Bernolákovho kaplánovania v Čeklísi (november 1787 - júl 1791) boli pre jeho jazykovedné dielo najplodnejšie. Tu vznikla jeho Gramatica Slavica (1791) Etymologia vocum Slavicarum (1791), tu napísal aj polemický obranný spis, v ktorom bránil Juraja Fándlyho, ale hlavne princípy novej spisovnej slovenčiny proti Jozefovi Ignácovi Bajzovi. A v Čeklísi vznikol aj prvý koncept úplného slovníka slovenského jazyka, známy neskôr ako Slovár.
V Trnave pôsobil do apríla 1797, tu sa jeho pričinením roku 1792 ustanovilo Slovenské učené tovarišstvo, ktoré do roku 1800 vydalo 11 knižných titulov v dvadsiatich zväzkoch - diela ľudovýchovné, národnobuditeľské i náboženské. Vzácna biografia umožňuje poznať v celej šírke životnú púť a pôsobenie, starosti i strasti človeka, ktorého si vysoko vážili jeho nasledovníci a pokračovatelia. Ľudovít Štúr v súvislosti s Bernolákom a bernolákovcami napísal, že "im patrí zásluha tá, že nám most k opravdovému životu nášmu v jeho vlastnej podobe pripravili." A Michal M. Hodža vo Větíne o slovenčine roku 1848 napísal, že "čo Bernolák vykonal, vlastne to aj vykonať musel a vo svojom spôsobe najlepšie vykonal."

Ján Beno

http://www.dennikrelax.sk/Pekne-citanie/Ludia/Anton-Bernolak-Nesmrtelny-rodak-/