ThDr Ján Kohút,  generálny vikár banskobystrickej diecézy. Rodák z Ústia, kde sa narodil v roku 1852   v časti  Žabinec. Pri príležitosti 100 výročia vzniku Slovenského učeného tovarišstva prispel do          zborníka Tovaryšstvo z  roku 1893 číslo 1, strany 133 až 138 článkom „Oravská Slanica“.

Z krátkeho nadpisu každý čitateľ uhádne a si domysli, že riadky tieto chcú byť miestopisom. Dedinku opísať tak, aby to čitateľa každého zaujímalo, je veľmi ťažko. Dalo by sa to veľmi na krátko odbaviť; bo veď malá, v zátiší sveta ležiaca dedinka nevplývala rozhodujúc na osudy širšieho sveta, nesústredňovalo sa v nej, čo by opravujúc a premieňajúc bolo účin­kovalo na ďaleké kraje. Tí, čo sa tu vykolísali a vo verejnom živote činný podiel brali, uleteli z tohoto hniezda a inde rozpriadli činnosť svoju, ponevač v úzkom priestore rodnej dedinky nebolo poľa, ne­bolo spôsobu činne zasiahnuť do širších pomerov, do hlbín spoločenského života. Tu kolíska, ale od kolísky inam viedly cesty žitia! Rod významnejších mužov, v prítomnej tedy thesi rod proslulých Slaničanov, z terajšieho nášho stanoviska rod Antona Bernoláka je sťa by papršlek, ktorý  i to len na krátko  ožiaril dedinku »Slanicu* a ukiazal i ďalšiemu svetu. Slanicu oravskú, rodisko, kolísku nášho slávneho A. Bernoláka on, zvlášte pre nás, urobil pamätnou a významnou, ale len ako meteor, ktorý sa zablyskne na bode, kde sa objaví, rýchle páli ďalej a zanikne. A. Bernolák sa v oravskej Slanici narodil, ale inde, ďaleko žil a účinkoval, inde ho znali lepšie a okolo neho sa sbratrili, spo­jili mnohí dobrí, šľachetní, zápalom sv. horlivosti a kresťanskej lásky k svojetí vedení mužovia, čo vystúpením a účinkovaním svojím vplývali na súvek, povzdvihli ľud slovenský. Slanica však, ktorá vypestovala tohoto horlivého apoštola ľudu sloven­ského, málo komu známa bola, bo veď tu nebolo pole účinkovania Bernolákovho. Veď to len dedina, ktorej sa, jako všade, i tu trpný zástoj ušiel. Nie div tedy, že i tí, čo ju jako Bernolákovo rodisko znali, čo o nej počuli, zapomneli na ňu; odtedy je Slanica zase dedinkou bez významu pre ďalší svet... Pre nás nieje bez významu, pre nás je Slanica pa­mätná, sladkej rozpomienky plné meno to každému Slovákovi, predovšetkým každému katolíkovi slo­venskému úprimnému.

Toto je to, čo meno Slanice a vôbec dedinku túto zajímavou činí v slovenskom národe; inších zvláštnych zajímavých pamätnosti tam niet, alebo aspoň sú nateraz neznáme: a tak opis Slanice zajímavý môže byť až prílišne stručný, bo veď ti­chučká dedinka má síce svoju históriu, ale nie takú, čo by pre veľký svet zajímavou bola.

Mnoho dá sa písať o mravoch, obyčajoch ľudu, o jeho spôsobe žitia, o jeho reči a podaniach, o všelijakých obradoch a zvykoch v domácom a spoločenskom, v cirkevnom a každodennom živote, o jeho hrách a zábavách, o jeho úbore a šatení sa, o jeho pomeroch a obcovaniach s bližším a ďalším svetom, o jeho obchode; o povahe a le­tore ľudu, o pomeroch hospodárskych atď. Ale tu ľud slovenský, ktorý sa vôbec od celého ná­roda málo líši  a všetko spomenuté a iné o Sla­nici a Slaničanoch písať nevmestilo by sa do krát­keho opisu rodiska A. Bernoláka, ktorého pamiatke zneje i tento opis.

Najsevernejšia stolica vlasti našej, Orava, leží ešte vždy na ústraní od modernej svetovej priemavky, od železnice. Sotva vbéhla podzemnou cestou od Turca železnica na pôdu oravskej stolice, stíši svoj beh, rušeň si vesele zahvizda a hlas jeho dvojnásobne sa ozve s vrchov liptovských a oravských; každý vlak si oddýchne pri jedinej oravskej železničnej stanici, v Kraľovanoch, ale len na chvíľku, zase si zahvizda, úšklebne zareve dnu do doliny, ktorou rieka Orava s Váhom sa druží, preletí smelo a zúchvalo mostom ponad rieku Oravu, a už cvála dolinou pekného Liptova. Na­teraz Orava leží v zátiší od modernej železničnej priemavky, a snáď preto je tak málo známa, ba i zaznaná, lež v päťdesiatych rokoch založená hradská od Trnavy na Krakov vedie celou Oravou, od Val. Dubovej, až hen po Podvlk; pekná, dobrá a významná to cesta, ktorou si predtým mnohí kukli i na Oravu, teraz je touto cestou menšia priemavka, poneváč terajší svet pohodlnejšie a chy­trejšie cestuje železnicou do Haliča. Teraz ona ani z vojenského stanoviska nemá takého významu, poneváč i sťahovanie vojska nateraz parnými silami sa deje.

Od Kraľovian čarokrásnou divoromantickou naj­prv úzkou, neskoršie širšou dolinou, vedie cesta do Oravy; od Ružomberku hlavná hradská cesta vedie najprv likavskou dolinou, potom od oravskej Val. Dubovej vrchom »Brestová« zvaným. S Bre­stovej pozdravíš na pravo starý »Choč« a s jej štítu objavia sa ti hory, vrchy a údolia Oravy v celej svojej velebe; kukáš na nebotyčné Tatry, s prava k severozápadu na malý Kriváň, na Rozsudec a Stoh, na západ sa . hrdí Hrdoš, a v ďaľšom severe vidíš v mhle začepčenú starú mať orav­ského pohoria »Babaguru«  keď i v noci tu na tom štíte zostaneš, od jara až do jaseni trblietajú sa ti ohníky na hoľach Babejgury vatrené. Pekná je ztadiaľ blýskavica a hrmavica, ktorá za chrbtom Babejgury lomcuje. Ťažko je riecť, ktorý prístup do Oravy je krajší, či od Kraľovian, či od Ružomberku, oba sú velebné vo svojom druhu, oba čarokrásne. Cez Brestovú obťažnejší, ale voľnejší, ztadiaľ svety vidíš, do svetov zalietaš okom, no ešte ďalej sa mysľou nesieš. Pred tebou s prava, s ľava uchvácajúca panoráma, a keď sa obzreš nazad, s vy­tržením hľadíš až hen na Prašivú, sliediš zrakom za Ďumbierom, ba až ta ku Kráľovej holi by si rád zvedavo nazrel.

I od Kraľovian a od Trenčína z Terchovej na Zázrivú do Párnice, i od Ružomberka vedúce cesty sa v D. Kubíne spoja a spojené hlavnou hradskou zavedú pocestného popri bystrej mútnej rieke Orave pod malebný oravský zámok. Mnoho slávy, no mnoho kliatby a sĺz prischlo na tej strmej skale, s ktorej sa oravský hrad pýši. Hradská cesta vedie i ďalej popri Orave utešeným ľudnatým, dosť úrod­ným krajom, v ľavo obdiaľ dvíha sa pohorie »Ma­gura« rečené, ktoré kosom oravskú stolicu vo dvoje delí. Do západnosevernej Oravy zblížiš od Podzámku rovno na sever vedúcou cestou cez hory oravského panstva vrch Príslop kryjúci. Do Slanice touto cestou chodia. Od stĺpa (v tunajšom nárečí slupa = sochy) na Príslope sa ti inší svet objaví; hory i tu utešené, zvlášť velebné Beskydy, ale mnoho hôr vykolčované, doliny a úbočia bied­nymi roľami, medzami a lúkami posiate, nie veľmi radostný a milý pohľad poskytujú. Skoro by si oželel, že si sa zďalej nie hradskou cestou pustil pozdola Magury popri Orave. Mnoho i tu ľudnatých dedín, a pilný ľud v potu tvári veľmi mnoho zeme obrába, tônisté hory a šelestia musely ustúpiť po­trebe zemiakov a ovseného chleba. Už z ďaleka za »Lokcou«, najstaršou v tejto strane Oravy farou pred Námestovom, stredom severozápadnej Oravy kynú ti zďaleka, s úložného vršku pozlátené bane blížňat veží slanického kostola. Už si blízko kúska pôdy, na ktorom sa náš A. Bernolák narodil, hrával ako dieťa a za parobka odriastol. V Námestove a okolitých osadách sa potešíš; myslíš, že tu niet takej chudoby a biedy, úhľadnejšie sú tu domky a domy; úber sveta ťa chce presvedčiť, že tu blahobyt. Tak sa zdá, ale zdanlivosť táto nateraz často i klame. Ešte pred niekoľko rokmi zámož­nejší tu bol svet, kým plátenictvo lepšie išlo. no dnes je tu zväčša popanštená psota, lebo pláte­nictvo, ktoré kedysi hojným grošom zaopatrovalo tieto obce, vždy väčšmi klesá, a pláteníci menší vždy do väčších dlžôb upádajú.

Z Námestova za malú pol hodinku rovnou vý­chodným smerom vedúcou cestou zájdeš do Slanice. Pred dedinou popod majestatične na vršku vyčnie­vajúcim sa kostolom uteká do bielej Oravy riečka historične »Slanicou«, od ktorej i meno dedinky,nateraz »Polhoránkou« zvaná, poneváč v Polhore, poslednej ku hranici dedine, z Beskydov a Babej­gury steká. Slanica od soli, ktorá sa na úpätí Babejgury ba zaiste popod Babuguru cez haličskú Rábku, Vieličku, Bochnu a tak na Marmaroš na­chádza. Pri Polhore kúpeľ »slaná voda« od ľudu menovaný.

Slanica leží na ľavom brehu riečky Slanica (Polhoránka) neďaleko jej spádu do bielej Oravy; leží v západnú stranu na velikej hornooravskej planine, pretkanej čiernou Oravou s Jelešnou a bielou Ora­vou s riečkou Slanicou a potokom Bobrovcom a Oravicou, obtočenej severovýchodnými výbehami Magury: Magurkou, Stavným, Jedličnikom, Starou Horou, Pribojom, Uhliskom, Danicou, Halečkovou, Starými lazmi, Ostrým vrchom, Skorušinou, Osobytou, s ich úložno spadajúcimi výhonkami, ktoré sa poza riečku Oravicu ztratia v malých kopcoch a vo vysokej planine, ktorá sa od Hladovky a Su­chej Hory k severu tiahne hranicou cez Pekelník až k Podvlku. So severnej strany s vysoka poze­rajú na hornooravskú planinu: Beskydy, Sihlec, Polica, Sokolica a majestatičná mať oravského horia Babagura, ktoré všetky v úložných horách a vrchoch v menovanú vysokú planinu splývajú a v nej sa tratia. Od severovýchodu vždy väčšmi niži sa vysoká táto planina, pri stoku čiernej a bielej Oravy, pri Ústi je najnižšia, od Ústia na severozápad sa nie tak značne dvíha až po Zubrohlavu, kde sa v tesnejšiu dolina zúži popri Polhoránke (Slanici). S okolitých výšin je utešený rozhľad ponad túto vysokú planinu. So severnej strany Halečkovej leži pred tebou otvorená mappa tejto pla­niny s mnohými dedinami, kostolami, medzi ktorými i najpôvabnejšie ťa pozdravuje náš dvojvežatý slanický kostol. Ja som hodiny a hodiny pozeral s tohoto úbočia severnej Halečkovej na planinu hornooravskú, na ktorej temer výlučne až hen na okolitých horách nájde oko zelené hájky a hôrky, ináč široké oráčiny, lúky a pastviny, a medzi nimi dediny.

Slanica leži na boroch (Moor-Torf). Nie sú to bory a či búry prešporské. Bory hornooravskej planiny sú zvláštnosťou tomuto kraju vlastnou, ne­začínajú sa a či nekončia v Orave, ale sa široko rozprestierajú i za hranicou v Haliči smerom od Pekelníka oproti Čiernemu Dunajcu a Novému Trhu. Bory tieto sa tiahnú od Zubrohlavy popri Slanici trochu obďaleč ľavého brehu vody Slanice (Polhoránkv), na pravom brehu Slanice a na ľavo od bielej Oravy ku Námestovu; od Slanice sa tiahnú k Ústiu, odtiaľ na sever popri čiernej Orave viacej s pravej, málo s ľavej strany, neskoršie od Ja­blonky na východ sa zase v širokých rozmeroch zjavia okolo Pekelníka a tak cez hranicu v Haliči.

V týchto boroch, vlastne pri nich, leží naša orav­ská Slanica, na pokraji čiernej ľahkej borovej pôdy. Nie som geologom, preto mi je ťažko opísať túto oravskú »tundru.« Bor, borek je les, lesík borový, borovicový. V hornej Orave názov >bora« je teraz už málo známy, tu sa miesto toho užíva slovo »sosna« (szurok). Tedy bor a borek je les, lesík sosnový ,.. ale nie už teraz; čo dnes borom a borkom menujú, to už nenie viac živým lesom; už či je to pochovaným miestnym lesom, ani to nemôžem vôbec tvrdiť. Bor najlepšie označím, keď ho pomenujem oravskou »tundrou.« Slabá a biedna to vegetácia, ktorá veliké borové plochy pokrýva  biedna tvrdá trá­vička, sa dobytok veľmi neublíži, i tú trávičku hluši hustý, hrubý moch: na vlhkejšch, neprekopaných boroch pomedzi moch nájdeš kyslice (druh jahôd), na kopcoch brusnice  a zase inde tak zvané šálenice (druh čučoriedok), ktoré tu od borovej pôdy omamujúcu a či opojujúcu chuť majú. Chlapčok A. Bernolák práve tak sliedieval s druhými deťmi po slanických boroch za kysliciami, brusniciami a šáleniciami. jako i ja za chlapca; tu i tu vidno zakrpatený kriačik; krajmi borov som ešte za chlapca vídaval niekoľko za­krpatených borovíc, čili sosien, za dávnejších ve­kov ich muselo byť viac, a kedysi tu musely byť celé bory a borky zakrpatených sosien — dnes tu na široko-ďaleko darmo hľadáš vyšší ihličnatý stromčok. Bory tieto sa mi zdajú byť prastaré nižiny stojacich vôd, ktoré sa tu rozlievaly, neskoršie bahná, v ktorých hnilý sem doplavené trámy dreva : pomedzi to sa ujala biedna močaristá vegetácia, ktorá s roka na rok zostávala, na povrchu staršej sa nová tvorila, pod ktorou stará strúchnatela, a na uhlia sa obracala preto zem borová je riedka, pretkaná sťaby uhlistými steblami rastlinstva. Keď si na borovú pôdu zastaneš, ohýbe a trasie sa pod tebou, a vytlačíš z nej na každom stupaji vodu.

Dneska sú bory oravské bohatou baňou na ku­rivo, tu pochované hrubšie tenšie trámy, povyvaľované zasypané borovice a ich pne kolčuje ľud; pekné červenasté drevo do pyramíd postavené a kopúci a rúbajúci okolo svet od jara až k jaseni živý obraz poskytuje zraku v týchto monotonných ináč planinách. Nielen drevo tu vykopané, ale i samá borová zem sa dá upotrebiť na palivo; v hranatých tehlách usušená dobre a výdatne horí. Už z ďaleka ráno a večer zo zápachu poznáš, kde sa táto bo­rová zem a borové »krče« páľa. Pri šuchote zapá­lený bor v šir a dial horí a pretlie až na štrkový spodok, ktorý ťa presvedčí, že to tu náplava všade, že sú to alluviálne tvorby. Popol prepáleného boru na vyšších miestach na čas súrodní pôdu, ale ona zostane vždy ľahkou a čo skôr málo úrodnou. Za jara a v jaseni vidíš tu jako na severných tundrách rôje ptáctva; sťahujúce sa jarabice, bociane, divé húsky a kačice, tu najdu dobrý oddych, a zásobu hojnú potravy najdú na svojej ceste  vtedy je tu čulo a živo; zvlášť malebne sa predstavujú týmito bormi vysoko krá­čajúce bociane (tu v tom okolí »kaňami* zvané). Keď sú dlhšie suchoty, na neprekopaných boroch práve tak ti vrždí hrubá, suchá tráva pod nohami, jako na vysokých Alpách, jedna druhú tupo prerastá, spodnia butlie a tak to ide behom časov. Na prekopaných boroch sú celé stavy vôd, len v horú­com lete vyschnú.

Slanicki obyvatelia od pradávna plátennictvom sa zaoberali, a čo odoprela menej úrodná pôda, týmto obchodom hojne nahradzovali. Pred rokami zkvitlo i v Slanici kupectvo s plátnom, o čom svedčia väč­šie, skvostnejšie domy, farbovne a mangle, z kto­rých niejeden poslednie časy pustne tak medzi inými i ten dom, v ktorom sa kedysi Anton Bernolák bol narodil.¹) (Obraz rodného domu A. Bernoláka podáme, až ho v hádke oň všetky okolnosti zistia.)

Tento rodný dom A. Bernoláka a oproti ležiaca farboveň chúlostivo stojí popri ceste hore Slanicou cez Zubrohlavu, Rabču a Polhoru na Beskydy a tak do Haliča vedúcej. Staviská tieto menuje terajší ľud Gallasovkou, poneváč posledný majiteľ bol Galas, bohatý pláteník. Rod Bernolák a či dľa staršieho vyslovovania (v matrikách): Brnolák bol zaklada­teľom obce Slanica s výsadou šoltyskou (vojtovskou, dedične rychtárskou). Dľa svedoctva matrík rod tento bol koncom sedemnásteho storočia v Slanici rozšírený, rozvetvený, náčelný a majetný. Okolo r. 1680 bolo jedno odvetvie rodu toho, predkovia A. Bernoláka, barmalesami, čili listinou zemanskou vy­značené, a títo takto sťaby okrýdleni k úradom a hod­nosťami snadnejší prístup majúc, a k školovaniu hod­nými hmotnými prostriedkami vládnuc, po širšej pôde, pôsobenia zabažili, z Oravy sa sťahovali a tratili, inde však verejne pôsobiac vystúpili. Protokol stolice oravskej z r. 1741 spomína Bernoláka v menoslove zemanov, ktorí ablegáta volili, a z r. 1792 sa spomína Alojs Bernolák ináč Szlaniczky, advokát pri kr. kúrii, ktorý rodný zemanský list žiadal a obsiahol.

Rod tento Slanicu zakladajúci je rýdzo sloven­ského pôvodu, čo i meno Brnolák dokazuje.

Obec Slanica je založená na základe valašskom (jure valachali, sclavonico, polonico) jako najviac obcí stolice oravskej. Studenšie podnebie (klima) hornatý a lesnatý kraj, a tak k výnosnému obrá­baniu menej súca pôda Oravy zvlášť severnej, ako i iných okolo dlhej retazi Karpatov ležiacich krajov s dola uhorských, s hora haličských, primerane sa hodil pestovaniu lichvy menšej, zvlášte oviec. V týchto horách a dolinách, po týchto hoľach zavládnul bol ešte hen v stredoveku a neskoršie po­stupne život rýdzo slovenský, voľný; pri zdravom čerstvom vozduchu ihličnatých lesov, pri dobrom syre a žintici milo sa tu od pradávna rozliehal spev slovenský v sprievode gajd a iných prvotných slo­venských hudobných nástrojov. Každá takáto valašská obec mala chotár vo väčšom priemere, a pre pastviny maly úžitok hôľnych paši, tak i Slanica na hranič­ných vrchoch Beskydu.

Turzovci koncom XVI. storočia na novo .«riadili (organisovali) a novými listinami zaopatrili oravské obce, tak i Slanicu, ktorej pôvod a počiatky šero dávnej minulosti kryje. Pri novom regulovaní urbáru a pokonávaní s panstvom Turzovským stoličné protokolly spomínajú o Slaničanoch, že sa sprotivili a nespokojní boli, poneváč ich panstvo ukracovalo a obmedzovalo v dosavádnych úžitkoch. (Z r. 1790 Protokoll stoličný menuje ich »Slanicenses suffla- matores.«) V Slanici malo oravské panstvo mýto (tieto boly na mostoch a cestách zvlášte.) Protokoll stoličný spomína z r. 1732 revisiu tohoto slanického mýta, jako i zázrivského. zubereckého, trstenského a polhoranského.

Pri regulovaní oravských obcí skrz Imra Turzu z r. 1619 v urbáriume počituje obec Slanica sedem valašských sedení a jednoho komorníka (inquilinus), urbarium z r. 1761 kladie v Slanici 10 starých se­dení, ktoré zodpovedajú 60 novým sedeniam. Pro­tokoll stolice oravskej (pag. 303.) z r. 1695 dňa 15. sept. v popise a v spočítaní sedení a komorníctví obývaných a opustených dľa menoslovu fár a filiálok k týmže patriacich spomína vo farnosti námestovskej i dcéru jej Slanicu so štyrmi a pol obydlenými a 3¹/₂ opustenými sedliackymi sede­niami, a tamže l³/₄ sedenia šoltyské obydlené a ¹/₄ opustené, čo zodpovedá 10 sedeniam, ktoré sa v urbáriume z r. 1761 čo staré sedenia pokladajú.

Spomenuté slanické šoltyské sedenia patrily pravde­podobne rodine Bernolákovskej.

K zaľudnateniu pustých krajov privolali kráľovia uhorskí cudzincov, zvlášť Nemcov, ktorým všelijaké výsady a práva zaistili, aby ich tým početnejšie privábili. Dľa príkladu kráľov i mocní zemskí páni, dynasti, aby zo svojich pozemkov čím väčší dôcho­dok ťahali, pozvali do pustých zvlášte severných krajov pilných prísahou vernosti sebe zaviazaných mužov, ktorí pri zabezpečení rozličných práv á výsad povinní boli osadníkov do vyznačených kra­jov zadovážiť k obrábaniu vyznačených pozemkov, nad ktorými oni potom sudcovskou mocou vládli, ich riadili, a poplatky pre zemského pána od nich vyberali. Toto sú šoltysi a to ich pôvod, jako všade tak i v Orave. Poneváč však títo šoltysi dovedenými osadníkmi i tu v Orave valachov do neúrodných hôr vytískali, ztadiaľ nenávisť proti týmto najviac cudzincom, poneváč šoltysi najviac prišelci boli.

Vo valašských oravských obciach časom pan­stvo turzovské i domorodým udeľovalo výsady šoltyské, ba i práva zemanské, aby si ich a skrze nich i obce, v ktorých im právo šoltyské a či i ze­manské udelilo, k službám, cieľom a výhodám svo­jim naklonilo.

Takto dosiahol i praded slanických Bernolákov a jeho potomci šoltyské právo, ktorí v Slanici vládli pozemkom oslobodeným od poplatku panského, ob­držali niektoré panské regále, z ktorých zvlášť spo­menutia hodné je sudcovstvo (rychtárstvo, u Polia­kov voj tovstvo) nad občanmi a čiastku dávku, čo občania platili. Tieto boly zvláštne práva šoltysov. tie i práva Bernolákov, šoltýsov slanických.

Slanica je dcérou (filiou) fary námestovskej za­loženej r. 1612. Námestovo je tiež osada pôvodu valašského, ktoré r. 1777 mestečkom sa stalo.

Má však Slanica i svoj vlastný priestranný dvojvežový chrám so štáciami vykúpenia na ceste k nemu vedúcej. Utešene sa vyníma chrám tento v celom okolí, na vršku nad Slanicou vyčnievajúcim, ktorý vršok, Zábrež volaný, tvorí sihoť medzi riečkou Slanicou a priekopou z nej cez obec odvedenou. Chrám tento vzbudovala si obec v predošlom století. R. 1769 postavili svätyňu (sanctuarium), ne­skoršie loď, a tak i so strany epištoly káplnku ná kladom rodiny Gallasovskej, ktorá i svoju hrobku tu má. V prostred kostola uložený mramorový nápis í označuje hrob Rosalie Gallas, rod. Bernolák. Zá­možné rodiny plátenícke v Síanici nemalý podiel majú na vzbudovaní tohoto pekného, Povýšeniu sv. kríža zasväteného kostola: (Gallasovci, Bernolákovci, Gogolákovci, Holmíkovci, Svidráňovci, Timčákovci); potomok posledne menovanej rodiny, bezdetný vdovec, mnoho obetoval na reštauráciu tohoto chrámu, a na základinu k podobným cieľom; on i to umožnil svojou fundáciou, že Slaničania vo svojom chráme každú nedeľu a sviatok majú vlastné služby božie.

Výhodná poloha Slanice na krížnych cestách: k Námestovu, Ústiu, Bobrovu a Zubrohlave, pozdvihla ju dosť skoro do radu kvetúcich dedín, čoho následkom boly kvetúce, zámožné plátenícke rodiny, ktorým široko-ďaleko, až hen do Egypta a Palestíny vedený obchod s plátnom a farbiarstvo nemalý osoh donášalo. Mimo slávneho A. Bernoláka mnoho iných Bernolákov a viac na svetskom a cir­kevnom poli proslulých mužov zo Slanice pochádza. Potomstvo týchto, často i najbližšie, sotva si je po­vedomé, alebo nechce byt povedomé rodu svojho, slanického pôvodu. Obyvateľstvo Oravy vôbec a tak oravskí Slaničania sú veľmi sporí a plodní, a tak i zo Slanice jako vôbec z Oravy už nie jeden rôj rodu a rodov inde hľadal a hľadá i teraz pohodlnú domovinu. Koľko zámožnejších a chudobnejších plátenickych rodín zanechalo slanické kraje a v ďalšom svete založilo nový domov. Nie jedna rodina v Banáte, dolu v Báčke, v Baraňanskej, v Sedmohradsku, v Arade atď.  je pôvodu slanického. Mnohé takéto rodiny usilovnosťou svojou sa vzmohly, vyššie vyšvihly, učených a verejne činných mužov odchovaly. Ačpráve jako Slovák vôbec i Slaničan ľúbi svoju, často macošskú pôdu otcovskú, rád sa vracia zo svojich obchodných ciest do svojej otcovizne, lež pritom všetkom sporá ľudnatosť sa tu nemestí, a tak už od pradávna sa sťahoval plátenícky svet a stále bydlisko zaujal na dolnejších krajoch; týmto spôsobom povstaly nové ďalšie rodinné pomery, ktoré vplývaly na opakujúce sa presťahovania, na navšte­vovanie učebných ústavov a vedecké vzdelanie ne jednoho mladíka slanického. Veď plátenici radi berú sebou a dávajú do škôl svojich synkov, ktorí potom čestnú podstať zaujmú v diaľnom verejnom živote, a zase sa o vedecké odchovanie svojich blízkych posta­rajú. S odsťahovaním sa zo Slanice menily sa často i mená rodné, buď svevoľne, buď časom dľa rôz­neho mluvenia a vyslovovania v novej domovine.

Ťažko by bolo dnes vystopovať širokým Uhor­skom rozptýlené rodiny pôvodu slanického, no ešte ťažšie z mena jednoho-druhého významnejšieho muža minulosti a prítomnosti uhádnuť, že rod toho muža, ba i samé viac-menej preinačené meno je pôvodne z Oravy a snáď zo Slanice. Brat v Orave žijúci neslýcha často o bratovi alebo sestre vysťahovalej, niekedy sa po rokoch zvedia jeden o dru­hom, sotva si chcú uveriť, často spoločenské posta­venie týchto najbližších rodných veľmi sa liší; no čo riecť o ich potomstve, ktoré zabudne svoj orav­ský pôvod?

Zovňajšok Slanice, jako vôbec plateníckych obci v Orave, poukazuje na istý stupeň civílisácie aspoň zovnútornej, veď na pláteníka po svete chodiacom mnoho sa prilepí, a on zase prispôsobí si domác­nosť svoju, dľa svojej zkúsenosti. Úhľadné domky sa ťahajú jedným smerom pozdĺž stoličnej cesty, ve­dúcej k severozápadu na Zubrohlavu, a tak dedinka temer jednu ulicu tvorí. Pred domkami, ktoré nie celkom až do cesty sú vystavené, sú zahradky, a v jednej-druhej i pekné kvieťa a milovônne ruže. Temer z každého, najviac malovaného a veľkého okna kynie ti pestré kvieťa všelijakých »muškátov,« jako to tu zovú a za kvetami zvnútra zdobia v mno­hých úhľadných domkoch okná riedke biele alebo pestré záclony  znak to plátenickeho «luxusu.« Úhľadné domky sú zväčša drevené s troma oknami k ceste do čistých, sťaby po mestsky zariadených izieb, prednej a bočnej; z pitvora je predelená ku­chyňa, najviac kamenná a vzad je zadnia izba, tu i tu s komorou v bok. Obývaná je najviac zadnia izba, prednie sú »svetlice.« V takom dome sa dobre môže cítiť i panský hosť. V pláteníckych dedinách, i v Slanici už dávnejšie známy je »šparhert.« Vidno v strede, zvlášte Slanice i vkusné múrané domy, z ktorých niekoľko bývalých bernolákovských teraz majú iných gazdov. Roku 1892 v aug. zúrivší požiar zničil hodnú časť Slanice a pritom zničil i starý typ rodného domu Antona Bernoláka.

Priemavka cez Slanicu je živá, no najčulejšie tu v decembri a v januári v zime, keď sa domov poschodeni pláteníci hore-dolu prevážajú a sankuju. Vidno tu ešte i teraz nejeden pekný bystrý záprah.

Slanica nemá ani 200 čísiel domov a nie celkom tisíc duší, katolíkov, a asi 10 procentov židov, ktorí tu majú i svoju synagógu, a či proseuchu vo velikom Schlesingerovskom dome v nadbránnej miestnosti zariadenú, jako by abyju zo starej Palestíny.

Uber a šatstvo ľudu je tu sťaby mešťanské, vidno tu často i drahé ba, i hodbabué látky na ženskom šatstve, drahé bundy a tu i tu i dosť zlatej ozdoby; sú to zvyky z tých lepších časov, a či snáď tak, že čim väčšia bieda, tým viac luxusu. U plátenikov a u mladších vyškrobené košele a manžetne  a moderné úbery sú temer všeobecnými. Ináč tu ľud nábožný a pilný v navštevovaní chrámu božieho jako vôbec oravský katolicky svet. Že sa i z modernej nákazy jedno-druhé sem dostane, pri svetovom plátenickom ľude sa to domysli. Že chybuje i tunaj­šiemu ľudu záživná potrava dobrého čítania, to mi netreba spomínať, veď pri terajšom pohone na každú slovenskú knižku je to i inde tak. A ľud slanický len slovensky vie  ak slovenskej knihe neprijde nuž i slanická slovenská roľa biedne stoji, rastie i tu mnoho takého zelia, čo dobrú zelinu hluší. Ináč smýšľal kedysi slanický A. Bernolák, jeho rodnej pôde by sa veľmi zišlo bernoláckeho obrábania. Či sa toho dožije a kedy Slanica a celé Slovensko? Boh je s nami a my v Neho dúfame a pevne veríme, že storočná slávnosť podniku Bernolákovho  povzbudí nás k rezkejšiemu obrábaniu tej peknej  role, ktorá sa pod pracovnou rukou slanického A. Bernoláka a jeho tovaryšov tak pekne zazelenela kedysi.