Slanický kostol
Slanický kostol bol postavený v druhej polovici 18 storočia v rokoch 1766 až 1769 ako kaplnka, ktorú prestavali na jednoloďový kostol s pristavanou drevenou zvonicou. Ku kostolu bolo postavených aj 14 kamenných stĺpov s obrazmi znázorňujúcimi výjavy krížovej cesty. V roku 1787, 17. augusta mal v kostole primičnú svätú omšu novokňaz rodák zo Slanice Anton Bernolák. (samozrejme nie v takom ako ho vidíme dnes, ale v jeho prvej verzií, pred rozšírením-zväčšením pôvodného kostola). Anton Bernolák bol kňaz, významný jazykovedec a prvý kodifikátor spisovnej slovenčiny. Časom ako pribúdalo obyvateľov obce sa stal kostol primalý. Ale keďže sa prosperujúcemu plátenníctvu aj na prospech obce darilo rozhodli sa Slaničania v polovici 19 storočia v roku 1843 kostol zväčšiť predlžením hlavnej lode, prístavbou chóru a zámočníckej, alebo ako sa hovorilo aj Gallasovej kaplnky. Pomenovanie, ktoré vzniklo po hlavnom mecenášovi prestavby-zväčšenia kostola a zámočnícka preto, lebo kovaná mreža ju oddeľovala od hlavnej kostolnej lode. Rodina Gallasovcov má v tejto kaplnke aj hrobové miesto. Stavbu už kalvárijného typu kostola zakončili dvojvežovým priečelím kostola Povýšenia svätého kríža v bidermajerovskom štýle. Kalvárijne kostoly sa vyznačovali práve dvojvežovým priečelím postavené boli na nejakej vyvýšenine, vršku a viedla ku ním kalvárijná cesta.Tu treba povedať, že Slanický kostol bol v tej dobe jediným takýmto kostolom v Spišskej diecéze. V období roku 1843 sa zrekonštruovali do dnešnej podoby kapličky do ktorých neskôr pribudli aj obrazy krížovej cesty, ktoré zhotovil neznámy maliar zrejme Slovenského pôvodu, podľa obrazov profesora viedenskej akadémie Josepha Fuhricha, ktoré vytvoril pre Viedenský kostol sv. Jána Nepomuckého. Nové kapličky, ktoré na ostrove vidíme dnes, sú teda z poslednej prestavby kostola v roku 1843, ale už bez obrazov, ktoré v nich boli. Po zhruba 100 rokoch po prestavbe Slanického kostola sa začalo uvažovať na Orave o výstavbe priehrady (rok 1941), hrádza priehrady mala stáť pri sútoku riek Bielej a Čiernej Oravy. V strede územia spadajúceho do vodnej plochy priehrady sa ocitla aj obec Slanica s vŕškom Brehy a Zábrež na ktorom stál kostol Povýšenia svätého kríža s priľahlým cintorínom a krížovou cestou. Zo spomienok a pamäti ľudí z danej oblasti, ľudia neverili, že sa priehradu podarí niekedy postaviť. Ale keď priehradný múr nadobúdal kontúry priehrady museli začať uvažovať s vysťahovaním. A tak aj obec Slanica sa pripravovala na sťahovanie, ľudia si hľadali nové oblasti, kde by sa mohli presťahovať, prakticky po celom Slovensku. Spisovali sa majetky a nehnuteľnosti, neodporúčaná bola nová výstavba aj oprava poškodených nehnuteľností hlavne vojnou a živelnými pohromami. Respektíve opravovať sa mohlo, ale štát to už nezohľadnil pri finančnom ohodnotení majetku. Do toho všetkého prišla téma, čo s kostolom, lebo aj ten mal byť zbúraný ako všetky stavby v záplavovej oblasti Oravskej priehrady. Ale keďže Slaničania, ktorí pracovali na stavbe Oravskej priehrady sa aj niečomu „priučili“ zistili, že vody priehrady pri maximálnom stave nedosiahnu ani základy kostola a tak vznikol ostrov s kostolom na ňom. Ihneď po tomto zistení začali Slaničania „bojovať“ za zachovanie kostola, cintorína a kalvárie. Dali podnet na presídľovaciu komisiu aj prezidenta republiky, aby kostol ostal stáť, ako pamiatka na obec. Po preskúmaní argumentov Slaničanov bolo dokázané, že majú pravdu a kostol na ostrove zostal stáť. Stalo sa tak v roku 1953. Potom prišla nová politická ideológia a diali sa veci o ktorých sa Slaničanom ani nesnívalo. Slaničania aj napriek skutočnostiam, ktoré sa na politickej scéne diali v Československu, apelovali naďalej na štátne organy, aby prejavovali väčšiu starostlivosť o kostol (ako kultúrnu pamiatku), či už o jeho ochranou proti nežiaducim návštevníkom, ako aj o jeho údržbu. I keď to mali ťažké, z narastajúcou politickou mocou sa Slanický kostol stál tŕňom v oku novej politickej garnitúry. Štátne orgány sa za každú cenu snažili kostol vymazať ako kostol, z povedomia ľudí katolíckeho hornooravského prostredia Oravy. Lebo aj to bol malý kamienok v mozaike diania okolo Slanického kostola. Ale prišiel čas a štátne orgány zjednotením Oravských okresov do jedného okresu Dolný Kubín a vznikom Oravskej galérie našli spôsob ako zmeniť funkciu kostola na funkciu galérie-múzea . Zvolili spôsob „vymazať kostol doslova a to z vnútra“. Tým, že zatreli všetky nástenne a stropne maľby na bielo a interiér kostola ponúkli (nariadili) formou takzvaných za pôžičiek umiestniť do iných farností. Týmto činom sa zničilo všetko to, čo bolo dušou tohto kostola. Prečo to štát urobil? Nechám na každého, nech si sám urobí na to svoj názor. Rád by som napísal aj niečo pozitívne o diani na Slanickom ostrove v rokoch 1960 až 73, ale nedá sa, spomienky a pocity na to, čo urobili zo Slanického kostola sú silnejšie ako všetky argumenty vtedajších súdruhov, aj dnešných vlastníkov a správcu Slanického ostrova a kostola na ňom. V článku nepíšem o pocitoch tých, ktorí kostol získali, ale o pocitoch tých, ktorým ho zobrali, morálne zdehonestovali a premenili na galériu.V tomto ponímaní skutočnosti sa môže niekomu zdať a bude hľadať zlobu, nenávisť, alebo čo ja viem čoho ešte, ako to jedna pani riaditeľka rada pripomínala. Ale čo je na tom nenávistné a zlé keď Slaničania chceli zachovať kostol taký, aký im ho predkovia zanechali na pamiatku obce a ľudí, ktorí s nim žili. Práve opak bol pravdou, nie len, že Slaničanom kostol vzali, ešte sa dočkali aj arogancie z pozície spravujúcich inštitúcii. V článku sa snažím neprekrúcať fakty a vychádzam z dôveryhodného zdroja a z archívnych materiálov. Tým dôveryhodným zdrojom bol strýko Štefan, ktorý sa vyše 16 rokov snažil dobrovoľne vo voľnom čase o kostol starať. Ale bez štátnej pomoci ako garanta ochrany pamiatok to bolo ťažké. Istý čas na ostrove pôsobil aj ako zamestnanec Oravskej galérie, kým nezačal poukazovať na to, že sa nejaké artefakty z kostola vynášajú a strácajú. Tak potom ho Oravská galéria z práce polopatistický povedané vyhodila. Aj napriek tomu čo tu spomínam, práce na zatieraní nástenných a stropných obrazov pokračovali a pripravovalo sa porozvážať aj interiér kostola do vybratých farnosti, kde mali zápôžičky skončiť, ale nakoniec skončili na povale Babínského kostola, v humne Jasenovského mlyna a niečo ostalo v Oravskej galérii. Okolo bytia či nebytia Slanického kostola Povýšenia svätého kríža bolo rozhodnuté už dopredu o čom svedčí rozhodnutie pamiatkového úradu o zmene účelu stavby pre 60 roky 20. storočia, čiže na obdobie vzniku Oravskej galérie, ktorá vznikla v roku 1965 a vykonala aj zmenu účelu stavby spomínaného Slanického kostola na galérijný objekt.Ale revitalizáciu cintorína si už urobili mimo toho obdobia, súdruh riaditeľ sa rozhodol a tak sa aj stalo v roku 1972, podobne ako aj v súkromnej hrobke Klinovských, ktorá nie je ani vedená ako samostatný objekt na cintoríne, alebo na ostrove vôbec.
A na koniec ešte niekoľko prečo.
Prečo, keď všetko ako sa radi kompetentní vyhovárajú, že chátralo, kostol, cintorín, ostrov, prečo nezasiahol pamiatkový úrad, ktorý mal pamiatku zaregistrovanú už alebo až od roku 1963? Prečo pamiatku nezačali reštaurovať-obnovovať? Prečo opäť ako radi hovoria, že interiér kostola chátral, prečo ho nereštaurovali ale rozviezli po Orave pod zámienkou zápožičiek a pod dohľadom odborníkov, do už spomínaných farnosti? A ešte viac by bolo takých prečo, prečo, prečo......? V prípade sebareflexie by sa patrilo aspoň verejne ospravedlniť a nie len prekrúcať skutočnosti a robiť „mŕtveho chrobáka“, páni pamiatkari a páni z Oravskej galérie. Vysvetlíte ľuďom, prečo sa to urobilo tak a nie inak, ako to Slaničania chceli, teda zachovať kostol aby bol kostolom.
